Celkom: 13971811 Mesiac: 00469725 Týždeň: 00082539 Dnes: 00000408
Základná škola s materskou školou v Pohorelej
   
Dnes je piatok, 29. máj 2020, meniny má Vilma
 
Mapa: Aktuality

Mladí literáti

27.06.2016 22:37 zobr.: 839x

V mesiaci jún prebehla na našej škole literárna súťaž O najlepšiu fantasy, sci-fi poviedku. Jej cieľom bolo aktivizovať tvorivé literárne schopnosti a rast našich žiakov v 8. ročníku, dať im možnosť verejnej prezentácie a vzájomnej konfrontácie. V príbehoch plných napätia, fantázie, humoru i citu sa mohli žiaci realizovať a zároveň prehĺbiť svoj záujem o pôvodnú literárnu tvorbu.

Na 1.mieste sa umiestnila Vanesa Kulifajová s poviedkou Benjamínov úsmev,
2. miesto si vybojoval fantasy príbehom Mário Hlaváčik,
3. miesto získal so sci-fi poviedkou Matej Bútora.

Víťazná poviedka bude našu školu reprezentovať v celoslovenskej súťaži „Mladá slovenská poviedka“.
Za realizáciu ďakujeme p. uč. Mgr. Márii Skladanej.



Benjamínov úsmev

Bola tmavá, veterná, decembrová noc. Poletovali snehové vločky, ktoré odrážali svetlo hviezd. Mäkko svetielkovali, kým dopadli na zem. Keď ich svetlo zhaslo, všetko bolo chladné, temné, ba priam desivé, no v zimnej krajine to pôsobilo dokonalo.
Na krajinu sa spoza okna pozeral jedenásťročný Benjamín. Stál vzpriamený, ani sa len nepohol. Sledoval, ako vločka za vločkou klesajú k zemi. Padalo ich stále viac a viac. Nočná obloha sa strácala v bielych chuchvalčekoch. Benjamínovi po rukách naskákali zimomriavky. Zrazu pocítil neuveriteľnú slasť, akoby všetky svaly v jeho tele nachvíľu prestali pracovať. Vločky sa mu mihali pred očami a v okamihu videl len tmu. Podlomili sa mu nohy a zosypal sa na zem. Rukami si obopol kolená a zavrel oči. Telom mu prechádzal chlad bolesti, ktorý sa v sekunde menil na horúčavu utrpenia. Po tele mu stekali kvapky potu. Po chvíli bolesť a zdesenie ustúpili, utrpenie nahradila mierna úľava. Benjamín ešte chvíľu sedel v klbku na zemi a potom pomaly prišiel k posteli. Takmer nevládny na ňu klesol.
„Včerajšok bol desivý. Nemyslíš, Hugo?“ Hugo sa pomrvil v perinách vedľa Benjamína, ktorý práve jedol raňajky. „To vskutku bol, už som sa bál, že to s nami dvoma nedopadne dobre.“ Benjamín trochu zmeravel. Nevedel, čo povedať. Oni sa z toho predsa dostanú. Sám Hugo ho neustále presviedčal, aby tomu veril.
„Ocko povedal, že...“ Benjamín sa zhlboka nadýchol a spolu s lyžicou ovsenej kaše prehltol vzlyk. Potom s vlhkými očami pokračoval: „Povedal, že to dopadne dobre a že sa z leukémie dostanem.“ „Nie si v tom sám, Benjamín, sme v tom spolu. Čo si už nepamätáš, ako to celé začalo? Keď ti diagnostikovali akútnu leukémiu, bol si sám. Mal si len otca. Nemal si už mamu, priateľov ani nikoho, kto by ti veril. Veril, že to dokážeš. V ten večer si hrozne plakal a prial si si mať aspoň jedného, jediného priateľa. Prišiel som ja. Tvoj najlepší imaginárny priateľ. Prežili sme toho spolu veľa. Všetky tie vyšetrenia a ťažké chvíle, keď si vykašliaval krv, vždy som tu bol. Teraz už ale obaja vieme, že sa tvoj stav zhoršuje. Benjamín, však to vieš?“ „Keď si bol vždy pri mne, prečo teda nezostaneš teraz?“ spýtal sa Benjamín. Bol veľmi bledý, ešte bledší ako zvyčajne. Mal kruhy pod očami, ústa vyschnuté a ledva sa vládal usmiať.
Hugo sa rozhodol. Veselo zavelil: „Tak teda dobre, Benjamín. Vydrž do večera. Vezmem ťa opäť do môjho sveta. Ale buď potom veľmi opatrný a pevne sa ma drž! Na cestovanie medzipriestorom si príliš slabý. Teraz hlavne dojedz tú kašu, aby si zosilnel!“
Benjamín sa celý deň nemohol dočkať večera. Vedel, že cesta do Hugovho sveta ho veľmi oslabí, no napriek tomu to bol ochotný podstúpiť. Dnešok bol pre neho veľmi namáhavý. Cítil, že nemá silu ani na nadýchnutie, no napriek tomu otcovi presne sedemkrát daroval úsmev. Každý deň si do malého notesa zapisoval, koľkokrát sa usmial. Doktorka mu povedala, že úsmev je veľmi dôležitý, ak chce leukémiu poraziť. Benjamín bol odhodlaný prežiť svoj život naplno. Vrátiť sa do školy, nájsť si kamarátov, stať sa lekárom a liečiť ľudí. Mal ciele a veril, že to dobre dopadne. Otec mu bol oporou, mal iba jeho.
Deň prešiel rýchlo a blížil sa večer. To znamenalo, že Benjamín a Hugo už čoskoro pocestujú spolu do sveta, kde nie sú infúzie, bolesti a ani beznádej. Do sveta imaginárnych priateľov. Benjamín prestupoval z nohy na nohu, nemohol sa dočkať. Keď prišiel Hugo, Benjamín sa naširoko usmial, rýchlo to chcel ísť zapísať do notesa, ale rozhodol sa, že tak urobí neskôr. Hugo ho pevne chytil za ruku a druhou rukou malým strieborným kľúčom nakreslil vo vzduchu akési obrazce. Vzduch okolo nich sa začal vlniť. Otvorila sa neveľká hmlová brána, do ktorej obaja skočili. Levitovali v prázdnom priestore. Chvíľu sa nedialo nič. Potom sa však okolo nich začal rýchlo preháňať vietor. Tak rýchlo, že sa sotva udržali v správnom smere.
Blúdili pomedzi vzduchové víry a trhliny, ktoré viedli do rôznych kútov zeme, k iným imaginárnym kamarátom, ktorí sa starali o deti vo všetkých častiach sveta. Jedna trhlinka viedla do Afriky k dievčatku menom Latisha. Žila so svojou rodinou a príbuznými v Kibere – najväčšom slame v Afrike. Podmienky pre život sú tam naozaj zlé. Latisha a jej traja bratia takmer nemajú čo jesť, žijú v malých chatrčiach a ich veľké brušká rozhodne nie sú od prejedania sa. Patria medzi najchudobnejších obyvateľov Kiberi. Benjamín prichádzal na to, aké sú on a jeho problémy oproti tomuto svetu maličké. V Kibere žijú aj deti, ktoré chodia do škôl a majú sen niečo dosiahnuť. Latisha však medzi ne nepatrí. Žije zo dňa na deň.
„Hugo, prečo si ma zaviedol práve sem?“ opýtal sa Benjamín.
„Vieš Benjamín, život niekedy nejde tak ,ako by sme si to predstavovali. Potrebujem, aby si videl aj odvrátenú časť sveta. Minule sme navštívili New York a slávneho spisovateľa, ktorý sa svojho imaginárneho kamaráta nevzdal do svojich päťdesiatich piatich rokov. Čo ťa ten pán naučil?“ Benjamín sa zamyslel. „Naučil ma, že sa nemám báť zostať dieťaťom naveky. Je krásne byť dieťaťom.“
Hugo podal Benjamínovi kľúč. Benjamín sa zmenil na jedenásťročného afrického chlapca s loptou v ruke. Stál uprostred ulice medzi malými domčekmi a v rukách zvieral loptu. Nesmelo sa rozhliadal okolo. Pripadal si ako stratený. Vtom sa pri ňom zjavila skupinka detí. Mohli mať od osem do štrnásť rokov. Usmievali sa, ošívali, motali okolo neho, no nikto nepovedal ani slovo. Až napokon sa Benjamín odhodlal: „Nechcete si zahrať?“ Hodil loptu na zem a všetky pohľady sa stočili za ňou. Nikto sa ani len nepohol, len Benjamín sa odvážil kopnúť. Zachytilo ju malé dievčatko s kučeravými vlasmi. Bolo hádam najmladšie z celej skupinky detí. Milo sa na Benjamína usmialo a on jeho úsmev opätoval.
V ten deň ešte úsmev daroval mnohým africkým deťom a medzi nimi bola aj Latisha. Spočiatku bola jediná, ktorá neodpovedala na úsmev úsmevom, no Benjamínova srdečnosť a milý pohľad ju napokon prinútil usmiať sa.
Futbal hrali celé hodiny. Za iným okolností by už Benjamín nevládal a ležal v klbku na zemi. Teraz ale nebol vo svojom tele. Jeho nové telo bolo zdravé a plné energie. Objavil pravdu o africkým deťoch. Hoci jedia naozaj minimálne, trpia rôznymi chorobami a mnohokrát zomierajú veľmi malé. Napriek tomu sú šťastné. Majú v sebe toľko radosti a lásky. Vedia sa tešiť z úplne obyčajných vecí, akým je napríklad drobný kamienok, ktorý sa na slnku leskne, jedlé semienko z kríka, či malá kaluž vody, z ktorej sa dá napiť.
Benjamín si užíval smiech krásnej Latishi a hrial ho pocit, že to bol on, čo vyčaroval na jej perách úsmev. Jednu chvíľu im Latisha rozprávala príbehy o morských obludách, nekonečných púšťach, svetoch s úrodnou pôdou, chutnou vodou a s ľuďmi so svetlou pleťou.
O chvíľku opäť hrali futbal a potom znovu počúvali Latishu. Takto to išlo celý deň, až to nakoniec Benjamínovi nedalo a spýtal sa jej, odkiaľ vie toľko o moriach, ľuďoch, či iných častiach sveta. „Vieš, sledujem a počúvam, ako sa ostatní učia v škole. Ja tam síce chodiť nemôžem, ale moji priatelia áno. Rada ich pozorujem a tým sa aj učím. Niekedy ma učiteľ zavolá dnu, no nestáva sa to veľmi často.“ Latisha nezbedne žmurkla na Benjamína.
Benjamín pochopil, že aj ona spoznáva iné svety so svojim imaginárnym kamarátom. Chcel jej ešte niečo povedať, no zrazu stratil silu a vôbec sa nevládal pohnúť. Posledný úsmev pre Letishu mu zamrzol na perách. To už ho Hugo držal za ruku a v okamihu sa s ním vrátil späť.
Benjamín ležal na posteli bez jedinkého pohybu, keď ho otec prišiel skontrolovať. Lekár zdvihol unavený pohľad a s veľkým smútkom pokrútil hlavou. Benjamín bol celý horúci a zároveň ho triaslo. Potil sa. Už sa na nikoho, ani na doktora, ani na otca neusmieval, ani neotvoril oči. Okolo piatej hodiny ráno sa nadýchol poslednýkrát. Lekár povedal, že už sa netrápil a vraj sa stále usmieval.
Keď z izby odišli, pri Benjamínovej posteli sa objavil Hugo. Jemne zobral krehké chlapcove ruky do svojich dlaní. „Som pri tebe, priateľ môj.“ V tej chvíli začali z Benjamínovho posledného úsmevu stúpať nahor drobné hmlové obláčiky. Postupne prechádzali do jemných pastelových odtieňov a nadobúdali jasný tvar. Desiatky, stovky úsmevov Benjamína plávali vzduchom a úsmev po úsmeve mizli v otvorenom okne.
Jedálny lístok

Zvonenie
0. 07:00 07:45
1. 07:50 08:35
2. 08:40 09:25
3. 09:35 10:20
4. 10:35 11:20
5. 11:30 12:15
6. 12:45 13:30
7. 13:35 14:20

Kalendár
  < 2020 >  
  < máj >  
  Po Ut St Št Pi So Ne  
  27282930 1 2 3 
   4 5 6 7 8 910 
  11121314151617 
  18192021222324 
  25262728293031 

Odkazy na stránky

Náhodný obrázok

 

Menu: Admin | Stará verzia | Dokumenty | Galéria | Mapa | 2% z daní | Napíšte nám | Mobilná verzia | Jedálny lístok | Kalendár | Rozvrhy | RSS | Hore

Copyright (c) 2015 By RPnet